Revízia norimberských procesov prispeje k slobode myslenia a bádania

Norimberské procesy, brána do pekla

Na jednej strane ukotvili pri moci západnú demokraciu, čo jej umožnilo rozširovať multikultúrne šialenstvo a zadlžovanie, a na strane druhej východnú Európu utopili v komunizme bez vyhliadky na pokrok jednotlivca i spoločnosti ako takej. Ale prečo nie je možné zbaviť sa tohto jarma a tým i škodlivej politiky demokratov, ktorej viac záleží na prílive neschopných, jazyk neovládajúcich ľudí, ktorí nevedia ani čítať a zároveň ich prehlásiť za spasiteľov Európy a jej krízy so starnutím?  Dnes vieme, že pri norimberských procesoch boli použité sfalšované dôkazy ako mydlo zo Židov, konferencia vo Wannsee či Hitlerove prejavy, ktoré nikdy nezazneli, ako i vymyslený a nikdy neexistujúci koncentračný tábor, či Rauschningove[1] výmysly, ktoré boli použité ako dôkaz pod značkou USSR-378[2], a ktoré dnes patria do ríše rozprávok, a za ktoré si nechal bohato zaplatiť[3]. Preto je na mieste otvoriť opäť tieto procesy a podrobiť ich tvrdou revíziou.

Prečo teda Nemci nepristúpia k revízii norimberských procesov?

Revízia procesov by zbavila demokraciu legitimity a jej práva ďalej existovať. Preto Nemci museli prijať zmluvu, ktorá ich viaže neskúmať závery a teda ani dôkazy pri norimberských procesoch.

23. októbra 1954 podpísalo Nemecko v Paríži protokol o ukončení okupačného režimu v SRN[4]. Následne bol tento uverejnený v BGBl[5]. Nebol to ani tak protokol o ukončení okupačnej politiky, ako predpis na riadenie Nemecka nemeckými politikmi pod taktovkou USA. Tým sa okupačná politika neukončila, len sa dala do rúk nemeckým politikom, ktorí sa mali držať nariadení okupačných mocností. To vyplýva i zo samotného názvu tohto protokolu: „Vertrag zur Regelung aus Krieg und Besatzung entstandener Fragen“ (Überleitungsvertrag), teda „Zmluva k regulácii z vojny a okupácie vyplývajúcich otázok“ (zmluva o prevedení). Išlo o pravidlá, pod ktorými okupačné sily vrátia, aspoň na papieri, Nemecku samostatnosť. Na papieri preto, lebo doteraz sú v Nemecku americké základne, odkiaľ sa centrálne vysielajú rozkazy po celej Európe ku všetkým americkým základniam a nemecká politika je podriadená politike USA. Ako to súvisí s dejinami? Medzi jednotlivými bodmi je zaujímavý práve článok 7.1 menovanej zmluvy v ktorom sa píše:

Článok 7

Odsek (1)

          „Všetky rozsudky a rozhodnutia v trestných veciach, ktoré súdom alebo súdnym úradom „Troch mocností“ alebo v tých istých veciach doteraz v Nemecku padli alebo neskôr padnú, ostanú v každom ohľade v nemeckom práve právoplatné a právne účinné a nemecké súdy a úrady sú povinné s nimi podľa toho  nakladať.“[6]

článok 7, odsek 1 zmluvy z 23. októbra 1954

Ak by sme si to dali do kontextu s norimberskými a neskôr nasledujúcimi holokaustovými procesmi, je záver jasný. Nikto nesmie skúmať ani spätne otvárať tieto procesy a podrobovať ich historickému výskumu, nebodaj revízii. Preto je legislatíva v Nemecku, a podľa nemeckého vzoru, zavádzaná po celej Európe v rámci akejsi globálnej právnej normy. Aby tak isté kruhy – o ktorých nejde hovoriť pod zámienkou antisemitizmu – a USA nestratili vplyv v Európe. Kým nepríde k revízii norimberských procesov, nebude v Európe existovať sloboda bádania a vyjadrovania svojho názoru, ktorá je úzko spojená práve s touto udalosťou. Pretože nič nie je dôležitejšie ako pomáhať vojnovému úsiliu Izraela a starať sa o Židov a migrantov v Európe. To všetko by totiž padlo revíziou a vymyslenou vinou Nemecka v celej veci.

 

 

[1]Falošné vyjadrenia Hitlera, a teda falšovanie dejín nájdeme mnoho. Asi jeden z najznámejších falšovateľov citácií Hitlera bol Hermann Rauschning. Rauschning sa najprv javil ako verný člen NSDAP, do ktorej vstúpil v roku 1926. Dvadsiateho júna 1933 sa stal prezident senátu mesta Gdansk, a tým jeho hlava. Po sporoch s Albertom Fosterom (Vodcom NSDAP v Gdansku) sa vzdal svojho úradu a vystúpil z NSDAP. V roku 1936 odišiel do Švajčiarska odkiaľ v roku 1938 odišiel do Francúzska a o rok na to do Anglicka. V roku 1941 sa usadil v USA ako farmár v Oregone. Rauschning napísal knihu Rozhovory s Hitlerom (Gespräche mit Hitler, Hermann Rauschning, Europa Verlag, Zürich / New York 1940), ktoré mal viesť s vodcom medzi štyrmi očami. Z tejto knihy čerpali rôzni historici, a tak budovali psychologický profil Adolfa Hitlera. Rauschning tvrdil, že sa s Hitlerom stretol asi stokrát.  Ako sa však neskôr dokázalo, Rauschning si tieto rozhovory vymyslel a s Hitlerom sa stretol medzi rokmi 1932-1934, podľa istého profesora Schiedera citovaného v Die Zeit (https://www.zeit.de/1985/30/kuemmerliche-notizen/seite-2), len trinásťkrát, z čoho existujú záznamy len z dvoch stretnutí . Podľa niektorých mohol Rauschning s Hitlerom stráviť maximálne 25 minút medzi štyrmi očami, čo by nikdy nestačilo na napísanie knihy. Výmysly od démonických síl po Hitlerove snahy viesť vojnu, celý tento falzifikát skončil dokonca pred norimberskými procesmi ako dôkaz. Možnú súvislosť vydania knihy, okrem tej, že sa už v úzadí mohli pripravovať dôkazy či očierňovanie nemeckého vedenia demokratmi, bola i tá, že Rauschning bol členom slobodomurárskej lóže, ktoré dal Hitler v Nemecku zakázať. Rauschning sám písal o tom, že Hitler formoval NSDAP podľa jezuitských a slobodomurárskych vzorov, sám však, podľa poľského germanistu Romana Dziergwa (https://www.faz.net/aktuell/feuilleton/geisteswissenschaften/freimaurer-1407699.html), vstúpil 21. mája 1924 v meste Poznaň do poznaňskej lóže, kde dovŕšil 20. októbra 1926 stupeň „majster“. A tak sa mohlo jednať i o pomstu slobodomurárov za zákaz činnosti v Nemecku a prenasledovanie ich členov. Možno práve preto sa podľa všetkého s Rauschningom skontaktoval židovský vydavateľ a agent slobodomurára Churchilla.
[2] Ruská obžaloba použila americké vydanie knihy „The Voice of Destruction“. Išlo o strany 137, 138 a 225. Nezmysly citované ruským žalobcom Rudenkom okrem iného zneli: „Zničiť milióny menejcennej, ako škodcov množiacej sa rasy“ a iné. Tým obžaloba dokazovala likvidáciu v plynových komorách.
[3] Zaplatil mu židovský vydavateľ  a Churchillov literárny agent v Paríži, Emery Raves (V Maďarsku narodený Žid pod menom Imre Rosenbaum či Imre Révész. Neskôr pôsobil ako novinár v USA). Podľa plátku Spiegel mal dostať od Ravesa 125 000 frankov, na tú dobu nevídaná suma (http://www.spiegel.de/spiegel/print/d-13514710.html).
[4] Spolková republika Nemecko.
[5] Bundesgesetzblatt – plátok spolkových zákonov, bola publikácia Spolkovej republiky Nemecko – obdoba zbierky zákonov.
[6] BGBl, časť II, 31. marec 1955, str. 413.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.